Sclerocactus whipplei (Engelmann) Britton et Rose a spol
Zahrnout do: mrazuvzdorné kaktusy
Kaktusy 2002, č. 3
V našich zbierkach takmer nie je možné si pomýliť skupinu rastlín, ktorá patrí k jednému z najstarších známych zástupcov rodu Sclerocactus Britton et Rose – Sclerocactus whipplei. Je to tým, že ich vonkajšie znaky sú také charakteristické, že sa nedajú pomýliť s ostatnými zástupcami rodu. Na druhej strane čím viac sa poznali miesta výskytu, tým viac vznikali otázniky nad tým, čo všetko by malo patriť do spomínaného druhu a aká by mala byť voľnosť pri posudzovaní znakov rastlín v súvisiacich populáciach. Tu kdesi začali problémy, ktoré sa neskôr stali problémami rodu a dodnes pretrvávajú a dajú sa nazvať problémom „whipplei–parviflorus“. Začali v roku 1941 popisom Sclerocactus parviflorus Clover et Jotter nie práve šťastne voleným pomenovaním a vyčlenením líšiacich znakov druhu. Vráťme sa však trochu do histórie.
Popis Sclerocactus whipplei popri S. polyancistrus patrí medzi najstarší v celom rode. V roku 1863 Engelmann spolu s Bigelowom popísali Echinocactus whipplei na počesť vedúceho expedície pre výstavbu železnice z Missouri k Tichému oceánu A. V. Whippleho. Dr. George Engelmann, nemecký lekár, ktorý po presťahovaní do Ameriky sa venoval botanike, bol tiež v roku 1848 členom expedície. Už len pre zaujímavosť treba uviesť, že o sedem rokov neskôr popísal aj ďalší druh – Echinocactus whipplei v. spinosior, ktorý dnes poznáme ako S. spinosior a má málo spoločné so S. whipplei. V roku 1949 Peebles popísal varietu ako S. whipplei v. pygmaeus. Tento názov sa často používa dodnes a rastliny sa vyznačovali podľa popisu a ako to vyplýva z názvu, menším vzrastom a predovšetkým kvitnutím už v mladšom veku, pri menších rozmeroch. Táto vlastnosť je charakteristická pre všetkých zástupcov druhu, preto pomenovanie variety sa považuje za synonymum.
Dnešný názov, ako ho poznáme, pochádza od Brittona a Roseho z roku 1922, keď vytvorili nový rod Sclerocactus a prekombinovali všetky vtedy známe druhy. Zástupcovia druhu sa vyznačujú širokým horným stredovým plochým tŕnom, ktorý je najdlhší zo všetkých a pripomína podobný u echinofosulokaktusov. Kvety sú úzko lievikovité, žlté až žlto biele, vonkajšia časť okvetných lístkov má ružovkasté až hnedé pásiky.
Sclerocactus whipplei, typ Holbrook, Navajo Co., Az
Sclerocactus whipplei, forma s väčším vzrastom, tmavším kvetom
Sclerocactus whipplei, Tuba City, Coconino Co., Az
Sclerocactus whipplei, spomínaný ako S. whipplei v. pygmaeus
Mladé rastliny majú vyvinuté iba radiálne tŕne v areole s plsťou a až v neskoršom veku sa vyvíjajú stredové tŕne, čím sa odlišujú od S. parviflorus. Rastliny rastúce v arizonskej Navažskej púšti na štrkovo-piesčitom substráte nedorastajú veľkých rozmerov, svojim vzrastom patria skôr k tým menším. Kvitnú medzi prvými a tak už v zimných mesiacoch môžeme badať nasadzovanie pukov. Zimovanie v pivnici je preto nevyhovujúce, nakoľko už pri miernom zvýšení teplôt sa začínajú preberať a pri nedostatku svetla im žlto „svietia“ vegetačné vrcholy. Kultúra je podobná ako u väčšiny zástupcov rodu, vyžadujú veľa tepla a čerstvého vzduchu a nárazovú opatrnejšiu zálievku, potom sa odvďačia skutočnou krásou. Vcelku sa dajú dobre pestovať aj na vlastných koreňoch a potom znášajú aj chladné zimovanie. Rastliny naštepené na silne rastúce podložky dosahujú veľkých rozmerov a bohatšie kvitnú, no strácajú svoju podobnosť s rastlinami v prírode, ale strácajú aj svoju mrazuvzdornosť.
Sclerocactus whipplei, ssp. busekii, House rock Valley, Coconino Co., Az
Ak som na začiatku spomínal, že S. whipplei je svojimi znakmi charakteristický, tak sa to nedá celkom dobre povedať o ďalších taxonoch na súvisiacich stanovištiach, ktoré svojím vzhľadom patria do blízkosti druhu.
Taxon nachádzajúci sa na uzatvorenej lokalite v House Rock Valley – Coconino Co. – je veľmi zaujímavý a vyznačuje sa okrem spomínaných znakov druhu aj hustým a pokrúteným vytŕnením. L. Benson ho považoval za varietu S. pubispinus, v starších zoznamoch sa uvádzal ako S. sileri podľa Heila a Portera. F. Hochstätter vo svojej revízii ho považuje za ssp., teda S. whipplei ssp. busekii, čo je z toho všetkého spomenutého najpresnejšie.
Najväčší problém už v spomínanom vzťahu robili rastliny, ktoré sa nachádzajú na severe Nového Mexika v San Juan Co. až za hranice Koloráda. Ich vytŕnenie je o niečo tenšie a redšie a horný plochý stredový tŕn je síce široký, ale nie je najdlhší zo stredových tŕnov. Menšie kvety majú farbu od ružovej až po tmavo červenú. V roku 1976 Castetter vykonal popis S. whipplei v. heilii a S. whipplei v. reevesii. Dlhé roky sa viedli spory, či uvedené taxony patria k S. whipplei, alebo S. parviflorus. Dodnes ešte v niektorých zoznamoch semien sa uvedené názvy používajú. Heil s Porterom sa pokúsili problém vyriešiť novým popisom, ktorý zhŕňa všetky uvedené taxony pod názvom S. cloveriae a Kuenzlerov objav z Kutz Canyonu ako S. cloveriae ssp. brackii (SB 1011) od Kuenzlera a Hochstättera. F. Hochstätter spomínané názvy považuje za synonymá svojej rekombinácie S. whipplei subv. aztecia.
Sclerocactus cloveriae, Bloomfield, San Juan Co., NM
Sclerocactus cloveriae, Farmington, San Juan Co., NM
Sclerocactus cloveriae, bez stredového hákovitého tŕnu, La Plata Co., Colo 8
I napriek uvedeným skutočnostiam nič nebráni tomu, aby sme spomínané taxony pestovali vo svojich zbierkach. Naopak, ak ich umiestnime spolu na jednom mieste, máme možnosť pozorovať mnohé zaujímavosti a rozmýšľať nad súvislosťami, pretože isté súvislosti so S. whipplei tu sú. Nám nič nezostáva ako čakať na doriešenie jedného problému, ale naše kaktusy kvitnúť budú naďalej.
Mapka výskytu:
■ S. whipplei
■ S. whipplei subsp. busekii
■ S. cloveriae
V našich zbierkach takmer nie je možné si pomýliť skupinu rastlín, ktorá patrí k jednému z najstarších známych zástupcov rodu Sclerocactus Britton et Rose – Sclerocactus whipplei. Je to tým, že ich vonkajšie znaky sú také charakteristické, že sa nedajú pomýliť s ostatnými zástupcami rodu. Na druhej strane čím viac sa poznali miesta výskytu, tým viac vznikali otázniky nad tým, čo všetko by malo patriť do spomínaného druhu a aká by mala byť voľnosť pri posudzovaní znakov rastlín v súvisiacich populáciach. Tu kdesi začali problémy, ktoré sa neskôr stali problémami rodu a dodnes pretrvávajú a dajú sa nazvať problémom „whipplei–parviflorus“. Začali v roku 1941 popisom Sclerocactus parviflorus Clover et Jotter nie práve šťastne voleným pomenovaním a vyčlenením líšiacich znakov druhu. Vráťme sa však trochu do histórie.
Popis Sclerocactus whipplei popri S. polyancistrus patrí medzi najstarší v celom rode. V roku 1863 Engelmann spolu s Bigelowom popísali Echinocactus whipplei na počesť vedúceho expedície pre výstavbu železnice z Missouri k Tichému oceánu A. V. Whippleho. Dr. George Engelmann, nemecký lekár, ktorý po presťahovaní do Ameriky sa venoval botanike, bol tiež v roku 1848 členom expedície. Už len pre zaujímavosť treba uviesť, že o sedem rokov neskôr popísal aj ďalší druh – Echinocactus whipplei v. spinosior, ktorý dnes poznáme ako S. spinosior a má málo spoločné so S. whipplei. V roku 1949 Peebles popísal varietu ako S. whipplei v. pygmaeus. Tento názov sa často používa dodnes a rastliny sa vyznačovali podľa popisu a ako to vyplýva z názvu, menším vzrastom a predovšetkým kvitnutím už v mladšom veku, pri menších rozmeroch. Táto vlastnosť je charakteristická pre všetkých zástupcov druhu, preto pomenovanie variety sa považuje za synonymum.
Dnešný názov, ako ho poznáme, pochádza od Brittona a Roseho z roku 1922, keď vytvorili nový rod Sclerocactus a prekombinovali všetky vtedy známe druhy. Zástupcovia druhu sa vyznačujú širokým horným stredovým plochým tŕnom, ktorý je najdlhší zo všetkých a pripomína podobný u echinofosulokaktusov. Kvety sú úzko lievikovité, žlté až žlto biele, vonkajšia časť okvetných lístkov má ružovkasté až hnedé pásiky.
Sclerocactus whipplei, typ Holbrook, Navajo Co., Az
Sclerocactus whipplei, forma s väčším vzrastom, tmavším kvetom
Sclerocactus whipplei, Tuba City, Coconino Co., Az
Sclerocactus whipplei, spomínaný ako S. whipplei v. pygmaeus
Mladé rastliny majú vyvinuté iba radiálne tŕne v areole s plsťou a až v neskoršom veku sa vyvíjajú stredové tŕne, čím sa odlišujú od S. parviflorus. Rastliny rastúce v arizonskej Navažskej púšti na štrkovo-piesčitom substráte nedorastajú veľkých rozmerov, svojim vzrastom patria skôr k tým menším. Kvitnú medzi prvými a tak už v zimných mesiacoch môžeme badať nasadzovanie pukov. Zimovanie v pivnici je preto nevyhovujúce, nakoľko už pri miernom zvýšení teplôt sa začínajú preberať a pri nedostatku svetla im žlto „svietia“ vegetačné vrcholy. Kultúra je podobná ako u väčšiny zástupcov rodu, vyžadujú veľa tepla a čerstvého vzduchu a nárazovú opatrnejšiu zálievku, potom sa odvďačia skutočnou krásou. Vcelku sa dajú dobre pestovať aj na vlastných koreňoch a potom znášajú aj chladné zimovanie. Rastliny naštepené na silne rastúce podložky dosahujú veľkých rozmerov a bohatšie kvitnú, no strácajú svoju podobnosť s rastlinami v prírode, ale strácajú aj svoju mrazuvzdornosť.
Sclerocactus whipplei, ssp. busekii, House rock Valley, Coconino Co., Az
Ak som na začiatku spomínal, že S. whipplei je svojimi znakmi charakteristický, tak sa to nedá celkom dobre povedať o ďalších taxonoch na súvisiacich stanovištiach, ktoré svojím vzhľadom patria do blízkosti druhu.
Taxon nachádzajúci sa na uzatvorenej lokalite v House Rock Valley – Coconino Co. – je veľmi zaujímavý a vyznačuje sa okrem spomínaných znakov druhu aj hustým a pokrúteným vytŕnením. L. Benson ho považoval za varietu S. pubispinus, v starších zoznamoch sa uvádzal ako S. sileri podľa Heila a Portera. F. Hochstätter vo svojej revízii ho považuje za ssp., teda S. whipplei ssp. busekii, čo je z toho všetkého spomenutého najpresnejšie.
Najväčší problém už v spomínanom vzťahu robili rastliny, ktoré sa nachádzajú na severe Nového Mexika v San Juan Co. až za hranice Koloráda. Ich vytŕnenie je o niečo tenšie a redšie a horný plochý stredový tŕn je síce široký, ale nie je najdlhší zo stredových tŕnov. Menšie kvety majú farbu od ružovej až po tmavo červenú. V roku 1976 Castetter vykonal popis S. whipplei v. heilii a S. whipplei v. reevesii. Dlhé roky sa viedli spory, či uvedené taxony patria k S. whipplei, alebo S. parviflorus. Dodnes ešte v niektorých zoznamoch semien sa uvedené názvy používajú. Heil s Porterom sa pokúsili problém vyriešiť novým popisom, ktorý zhŕňa všetky uvedené taxony pod názvom S. cloveriae a Kuenzlerov objav z Kutz Canyonu ako S. cloveriae ssp. brackii (SB 1011) od Kuenzlera a Hochstättera. F. Hochstätter spomínané názvy považuje za synonymá svojej rekombinácie S. whipplei subv. aztecia.
Sclerocactus cloveriae, Bloomfield, San Juan Co., NM
Sclerocactus cloveriae, Farmington, San Juan Co., NM
Sclerocactus cloveriae, bez stredového hákovitého tŕnu, La Plata Co., Colo 8
I napriek uvedeným skutočnostiam nič nebráni tomu, aby sme spomínané taxony pestovali vo svojich zbierkach. Naopak, ak ich umiestnime spolu na jednom mieste, máme možnosť pozorovať mnohé zaujímavosti a rozmýšľať nad súvislosťami, pretože isté súvislosti so S. whipplei tu sú. Nám nič nezostáva ako čakať na doriešenie jedného problému, ale naše kaktusy kvitnúť budú naďalej.
Mapka výskytu:
■ S. whipplei
■ S. whipplei subsp. busekii
■ S. cloveriae
